Pancierové vlaky v SNP
Stavba pancierových vlakov.
Na postavenie IPV boli vybrané dielne Slovenských železníc vo Zvolene, kde sa od 4. septembra 1944 začali práce na stavbe. Za obdobie piatich týždňov tu postupne vznikali „ IPV I – Generála M. R. Štefánika“, „IPV II – J. M. Hurbana“, a IPV III – T. G. Masaryka“.
IPV Štefánik mal tri tankové vozne ( z toho jeden záložný), Hurban tri a Masaryk štyri (z toho 2 záložné). Na opancierovanie sa použil kotlový plech používaný pri opravách kotlov parných rušňov, a to v takých rozmeroch, aké boli k dispozícii.
Delový vozeň bol postavený z vozňa radu U s brzdovou búdkou vstavaním uzavretej skrine z 5 cm drevených dosák a do medzery širokej 15 cm medzi ňou a skriňou vozňa sa nasypal drobný štrk. V čelnej stene bol vyrezaný otvor pre malý poľný kanón kalibru 80 mm na priamu streľbu v smere pohybu vlaku. Ako ochrana obsluhy slúžil delený posunovací pancierový štít. V bočných stenách boli vyrezané strieľne pre ťažké guľomety, na každej stene po jednej. Vedľa každej strieľne ťažkého guľometu boli zavesené vo vnútri vozňa ploché nádoby z perforovaného plechu s vápnom, ktoré slúžili na absorbovanie spalín zo streľby. Vozeň slúžil i ako veliteľský a mal preto pozorovaciu vežu vybavenú periskopom.
K ďalšiemu dôležitému zariadenie pancierového vlaku patrilo dorozumievacie zariadenie. IPV mali zavedené telefónne vedenie s poľnými telefónmi, ďalej elektrické zvonkové zariadenie a ako núdzový prostriedok návestné lano, ktoré prebiehalo všetkými vozňami a bolo pripojené k parnej píšťale rušňa.
IPV Štefánik bol postavený za 14 dní.
Pancierový vlak ŠTEFÁNIK v boji pri Starej Kremničke
Po obsadení hornej Nitry a Turca okupačnými jednotkami koncom septembra 1944 hrozilo SNP vážne nebezpečenstvo, že sa ocitne v komplikovanej vojenskej situácii. Jedným z najohrozenejších prístupov ku Zvolenu a tým aj Banskej Bystrici bol smer od juhozápadu údolím rieky Hron. Odtiaľto hrozilo aj najväčšie nebezpečenstvo povstaleckému letisku Tri duby, a to práve v čase začatia prepravy 2. československej paradesantnej brigády zo Sovietskeho zväzu na Slovensko.
Obranu tohto úseku držali vojenské jednotky 3. taktickej skupiny Gerlach, partizáni z 1. čs. partizánskej brigády M. R. Štefánika, partizáni brigády Za slobodu Slovanov a partizáni brigády Kpt. Jána Nálepku.
Veľké boje o vstup do údolia Hrona sa začali 25. septembra v priestore Veľké Pole – píla – Horné Hámre. Prostredníctvom obrnených vozidiel a obchvatom južného krídla s pomocou príslušníkov miestneho nemeckého obyvateľstva nepriateľ prelomil povstaleckú obranu a obsadil 27. septembra 1944 Žarnovicu. Povstalecké jednotky museli ustúpiť z priestoru Žarnovica – Svätý Beňadik a ani opakovanými protiútokmi sa nepriateľa nepodarilo zastaviť.
Nemecké jednotky začali súčasne útočiť aj v smere Handlová – Svätý Kríž nad Hronom. Postupne získavali ďalšie a ďalšie územie aj s pomocou miestneho nemeckého obyvateľstva. Dňa 27. septembra obsadili obec Lovčica, čím si vytvorili vhodné nástupište na Svätý Kríž nad Hronom. Ten, slabo bránený partizánmi jednotky npor. Veličku, obsadili jednotky skupiny Schill 3. októbra. Po obsadení Sv. Kríža nad Hronom vyrazili smerom na Jalnú, ale preraziť sa im nepodarilo. Dňa 4. októbra Nemci čelili protiútoku povstalcov na Svätý Kríž nad Hronom.
Boje trvali až do večera, keď sa nemeckým jednotkám povstalcov podarilo zatlačiť ku Starej Kremničke. Tu bol postup nemeckých vojsk zastavený. Obsadili však výšiny západne od obce, čím získali kontrolu nad cestou do Kremnice a železničnou traťou Dúbrava – Kremnica. Ten istý deň nemecké tanky, sprevádzané pechotou, vyrazili vpred cez obec Lutila a pechota začala prenikať lesom od Lutily k západnému okraju Starej Kremničky. Veliteľstvo povstaleckej armády na túto situáciu zareagovalo rozkazom pre veliteľa 3. taktickej skupiny podniknúť protiútok, ktorého cieľom malo byť zahnanie nepriateľa späť k obci Lutila. Na podporu jednotiek bol sem pridelený aj pancierový vlak Štefánik.
Povstalecké jednotky na úsvite 5. októbra vyrazili do útoku. Až do večera sa útoky striedali s nemeckými protiútokmi a Stará Kremnička niekoľkokrát zmenila majiteľa. Večer veliteľ 3. taktickej skupiny vzhľadom na situáciu pri Kremnici, z obavy pred nepriateľským obkľúčením nariadil ústup na čiaru Pitelová – Trnavá Hora – Jalná.
Pancierový vlak Štefánik v týchto bojoch podstúpil svoj bojový krst. Od úsvitu 5. októbra operoval na trati Dúbrava (dnes Hronská Dúbrava) – Kremnica v priestore medzi vchodovým návestidlom a predzvesťou nad železničnou stanicou Stará Kremnička. Odtiaľto podnikal na nepriateľa palebné prepady so streľbou všetkých zbraní okrem kanóna delového vozňa (mohol strieľať len v smere chodu vlaku). Spočiatku spôsobil veľké prekvapenie, ale čoskoro sa naň Nemci zamerali. Keď sa vlak dostal do paľby ťažkých zbraní nepriateľa z výšin západne od Starej Kremničky, ukryl sa v blízkom tuneli. Pod delostreleckú sa dostala celá trať, pričom Nemci rozbili aj budovu stanice Stará Kremnička.
Pancierový vlak sa stiahol do stanice Dúbrava. Na základe skúseností z tohto boja boli neskôr vykonané na vlaku niektoré úpravy ako doplnenie spodných ochranných krytov na bokoch vozňov, zavedenie telefonického spojenia vozňov s veliteľom vlaku.
Nasledujúci deň hlavné sily skupiny Schill s podporou obrnených vozidiel a lietadiel útočili po obidvoch brehoch rieky Hron. Podarilo sa im dobyť Pitelovú a zaujali i Jalnú. 7. októbra ráno povstalci podnikli neúspešný protiútok na Pitelovú, kde po páde Kremnice 6. októbra sa spojili postupujúce jednotky divízie Tatra s jednotkami skupiny Schill. Pod silným tlakom nepriateľa popoludní už povstalecké vojská hromadne ustupovali smerom na Zvolen. Do bojov zasiahlo aj letectvo. O 14:30 hod. sedem nemeckých bombardérov a jedna stíhačka napadli ustupujúce povstalecké jednotky pri železničnej stanici Dúbrava a tiež pancierový vlak. Pri nálete bolo niekoľko členov posádky vlaku ranených, medzi nimi i vlakvedúci Florián Skala. Vlak sa po nálete presunul na opravu do Zvolena, kde zničený predsunutý vozeň nahradili novým.
zdroj: Lit.: Ladislav Kmeť: Povstalecké pancierové vlaky. Prešov: Vydavateľstvo M. Vaška. 2009.